Humenčanka Viera Petrovčinová Karasová (40) v umeleckej škole učí hru na klavír, skladá piesne, píše texty, spieva, koncertuje a moderuje. Vo voľnom čase vyrába mydlá, recenzuje parfumy. Rada pečie, miluje dlhé prechádzky. Vybrala si umelecké meno Vera Karas, po tom, ako sa vydala. Verí, že sa jej čoskoro podarí vydať cédečko s vlastnými piesňami. Všestranná mladá žena je nevidiaca.
V rozhovore pred siedmimi rokmi ste boli plná elánu, všetko ste zvládali bez problémov. Ako je to teraz? Čo sa vo vašom živote zmenilo?
– Veľa vecí. Prišli aj krízy, rodinné problémy. Niektoré veci človek zvláda veľmi ťažko, tak to bolo aj v mojom prípade. Prišiel covid, paradoxne u mňa sa udialo počas tohto obdobia veľa pekných vecí aj z umeleckého, aj z pracovného hľadiska. Ale poďme po poriadku. V roku 2016 som ukončila konzervatórium, bola som rada, že mám o jednu povinnosť menej. Naskytli sa mi ďalšie možnosti. Absolvovala som literárne kurzy, keďže píšem texty piesní, poéziu i prózu. Z Literárneho klubu sme sa stretávali v Levoči. V knižnici pre nevidiacich som prezentovala svoju tvorbu, hrala som a spievala. Pozvali ma na Čítanie bez bariér s Hanou Lasicovou do Zvolenskej knižnice. Pred dvomi rokmi som sa zapojila do súťaže Literárne talenty vo Vihorlatskej knižnici v Humennom. Moju báseň Spánok ocenili tretím miestom. Nedávno som účinkovala na adventnom koncerte našej školy, opäť som mala možnosť prezentovať vlastnú tvorbu. To sú pre mňa doslova Vianoce, pretože väčšinou chodím vystupovať sama, iba s klavírom. Nemám stálu zostavu hudobníkov, ale teraz sme sa dohodli s kolegami hudobníkmi, že si zahráme spolu. Všetko sme dali dokopy za dva týždne. Už prv som pracovala na autorských piesňach, aranžmánoch, všetko si sama nahrávam, píšem noty. S kolegami sa mi spolupracovalo veľmi dobre, sú šikovní, vzdelaní a hudbe rozumejú. Nie sme konfliktné povahy, skúšky boli síce krátke, ale intenzívne a pohodové.
Skladáte hudbu, píšete si texty, hráte i spievate?
– Áno. Som štyri v jednom. Sadnem si ku klavíru a začnem niečo hrať. Do toho mi napadne text, neraz povedzme v kúpeľni, rýchlo zoberiem diktafón a nahrám si ho. Hudobný nápad nahrávam do počítača, postupne nahrám všetky hudobné nástroje, ktoré potrebujem. Potom to spracúvam ako by som bola v štúdiu. Všetko si robím sama. Musela som sa naučiť zvládať mnohé technické veci, mám veľmi dobrých kamarátov, ktorí mi v prípade potreby poradia, pomôžu. Spolupracujem aj s inými spevákmi či inými tvorcami, robím pre nich hudbu. Naposledy k filmu Ikony. Je to zdĺhavý proces, keby nás bolo viac, išlo by to rýchlejšie. Spolieham sa v prvom rade sama na seba, ale musím povedať, že spolupráca s inými muzikantmi je veľmi obohacujúca a dáva mojej tvorbe širší rozmer.
Na vianočnom koncerte ste hrali aj piesne, ktoré ste zložili pre deti zo školského speváckeho zboru. Viete, čo sa deťom páči?
– Keďže učím aj deti, pýtam sa ich, o čom by chceli, aby som napísala pieseň. Snažím sa vžiť do detského sveta. Spomeniem si na svoje detstvo, čo ma vtedy bavilo, čo ma zaujímalo. Snažím sa, aby bola melódia chytľavá, ale slová nesmú byť povrchné, musia mať zmysel a hĺbku, aby si deti vzali z piesne nejakú myšlienku do života. Veľmi ma potešilo, že deti spievali moje piesne s toľkou radosťou.
Kde hľadáte inšpiráciu pre svoje piesne?
– Zo života. Moje piesne sú aj o láske, aj o bežných veciach. Keď mi jedna známa doniesla vodu z Lúrd, napadlo mi, že môžem napísať pieseň o prameni, o liečivej vode, ktorá ľuďom pomáha. Spomínam si na detstvo, na mladosť, keď som cítila, že treba urobiť „dieru do sveta“, niečo, čo by ľudí oslovilo. Nemám rada povrchné texty, takú pieseň nepustím ďalej. Dám si námahu a slová prepracujem. Väčšinou najskôr vznikne hudba, potom počas hrania sa rodí text. Niekedy sa stane, že mám textový námet, možno len dve vety a k nim dám hudbu. Prípadne môže hudba vo mne vyvolať nejakú atmosféru a na základe toho k nej vytvorím text. Niečo vo mne zrie dlhší čas, iné piesne sa rodia rýchlo. Môj hlas aj texty sú iné ako povedzme spred desiatich či dvanástich rokov. Všetko sa odráža od toho, čo prežívam, čo počúvam. Hudbou som obklopená od rána do večera. Keď prídem domov zo školy, buď mám povinnosti z práce, píšem pre orchester alebo pre školskú kapelu, robím aranžmány, alebo sa venujem vlastnej tvorbe, nahrávaniu. Verím, že čoskoro vydám vlastné cédečko.
Práca so žiakmi v škole je niekedy poriadne ťažká. Ako dlho učíte?
– Snažím sa, aby sa deti cítili ako doma. Aby sa vyrozprávali, keď majú nejaký problém, zdôverili sa. Keď má človek problém, nemôže hrať, lebo má hlavu úplne niekde inde. Chcem, aby bola hra na klavíri pre deti relaxom, aby ju nebrali ako povinnosť. Snažím sa, aby koncerty boli pre ne motiváciou. Po nedeľňajšom adventnom koncerte mi žiačka napísala, aby som jej povedala, ako sa hrá toto a tamto. V utorok prišiel do triedy jeden žiak a namiesto pozdravu hneď spustil, aký bol koncert perfektný. Nemusia sa hudbe venovať profesionálne, stačí, že im prináša radosť. Každý žiak je iný. Niekto je tichý, iný rozpráva priveľa. Musím poznať ich povahu, aby som vedela pre nich vybrať to, čo majú hrať. V podstate sa spoznávame všetci navzájom. Učím aj jedného autistu. Vždy sa v učiteľskom povolaní stretávam s nejakými výzvami. Keď som začala učiť, tak som sa jednej kolegyni čudovala, ako môže učiť už dvadsať rokov. No a aj už učím pätnásť.
Ako relaxujete?
– Hudbou alebo si prečítam dobrú knihu. Väčšinou čítam odborné knihy. Nedávno som do jednej knihy prispela. Má názov Dvanásť krokov k samostatnosti, vydala ju základná škola pre nevidiacich, ktorú som navštevovala. Opísala som v nej svoje životné skúsenosti. Veľmi rada čítam humorné poviedky, ktoré ma rozveselia, prípadne si vypočujem nejakú rozhlasovú hru.
Celkom sme zahovorili covidové obdobie. A ono bolo vo vašom živote vlastne zlomové, však?
– Áno. Keď sa začalo covidové obdobie, rozbehla som niekoľko online projektov. Nemala som žiadny problém s tým, že musím ostať doma a vyučovať online. Pre ľudí bolo zložité, že naraz nemohli nikam ísť, nemohli sa stretávať. Som zvyknutá byť doma. Mám veľa aktivít, ktoré robím z domu. Začala som robiť klavírne a rôzne iné online kurzy, nahrávala som rôzne videá. Rozbehla som projekt Užitočná škola, uverejňujem aj videá o varení. Sú to skôr zvukové ukážky zamerané na nevidiacich, zverejňujem recepty, vysvetľujem, ako by mala vyzerať kuchyňa pre nevidiacich, čo by v nej nemalo chýbať a podobne.
A našli ste si manžela.
– Bolo to v mojom najťažšom období, keď som mala krízu. Vedela som, že nebude pre mňa jednoduché niekoho si nájsť. Prihlásila som sa na kresťanskú zoznamku a začala som čítať jednotlivé profily. Keď som ich prechádzala, natrafila som na meno Pavol. Pekné meno, pomyslela som si. Otvorila som, čo tam píšu. Prečítala som si prvé dve vety, zapôsobili na mňa milo. Profil bol napísaný skromne, úprimne, bez príkras a preháňania. Označila som, že sa mi to páči, neoznačila som text, ale fotku. O dva týždne mi napísal. Začali sme si písať. Napísala som mu, že mám zrakový hendikep. Vzápätí odpísal, že jeho otec takisto nevidel, stratil zrak počas života. Neverila som tomu, je to vôbec možné? Neuveriteľné! Bol to osud. Veľmi som sa modlila, aby sa niekto pre mňa našiel a splnilo sa mi to. Mala som veľké obavy, brala som to tak, že kamaráti môžeme byť, ale vzťah so mnou si nebude vedieť predstaviť. Naraz to prišlo. Hneď ako sme si po prvýkrát zatelefonovali, vedela som, že on je ten pravý. Stretli sme sa až po pol roku v júli, pretože bol covid a bol problém cestovať a niekde sa ubytovať. Každý deň sme si telefonovali. Naše rozhovory boli také, akoby sme sa poznali celý život. Má zmysel pre humor, dokáže odľahčiť atmosféru, rozosmiať okolie. Pozvala som ho na chatu k známym. Stretli sme sa vtedy po prvýkrát. Mala som pocit, že sa poznáme odjakživa. Bolo to naozaj neuveriteľné. Odvtedy sme spolu. Manžel pochádza z Ledníc dvadsať kilometrov od Púchova. K hudbe má blízko, je diskdžokej. Na koncertoch mi pomáha s ozvučením.
Tak ste sa „prepísali“ do manželstva, však?
– Áno. Po roku sme sa na Vianoce zasnúbili, vzali sme sa v septembri 2020. Zatiaľ je to zložité, manžel má prácu v Púchove, ja tu. Skúšala som si nájsť prácu u manžela, ale s hendikepom je to ťažké. Chodieva za mnou na víkendy, cez dovolenku, na prázdniny cestujem ja za ním. Verím, že si tu nájde prácu, aby sme mohli byť spolu.
Manžel má pochopenie pre vašu prácu a záľuby?
– Postupne mu dochádza, koho si vlastne zobral. Má pochopenie, pravdaže. Vždy mi hovorieva, aký je rád, že ma má, aké je to preňho šťastie. Pre mňa, samozrejme tiež, je, ako hovorí, multifunkčný manžel s vymeniteľnými nadstavcami.
Čo to znamená?
– Vie navariť, upiecť. Vie všetko opraviť, je vyučený elektrikár. Bez problémov mi farbí vlasy. Keď ma maľovali na koncert, hovorím mu, pozeraj sa, ako to robia, aby si vedel ako na to. Manžel sa naučí všetko, čo treba. Zároveň je pre mňa veľkou psychickou oporou a podporou.
Keď sme pred rokmi robili rozhovor, priznali ste sa, že ste absolvovali kurz pečenia. Ste v kuchyni kráľovná?
– K hrncom sa dostanem keď nie je mama v kuchyni, alebo keď som u manžela. On je v robote, ja navarím obed. Mám taký „inteligentný“ hrniec, ktorý síce úplne nenavarí, ale má rôzne programy. Viem, že mi ryža neprihorí. Teraz varievame s manželom spoločne. Nie je to tak, že on všetko urobí za mňa, vôbec nie, ukáže mi, čo chce. Máme rôzne návody. Povedal mi, že som najlepšia umývačka riadu, akú pozná.
Musíte doriešiť to, aby ste boli spoločne.
– Presne tak. Chcela by som mať s manželom spoločné aktivity. Na Silvestra ideme spolu hrať k nim na zábavu. Chodievali sme hrať a spievať aj po svadbách. Spoločne vyrábame ozdobné mydlá, sú aj úžitkové, aj na dekoráciu, vravím im: na ručičky aj do poličky. Bola to taká inšpirácia, keď som hľadala darčeky pre svadobných hostí. Vždy sa púšťam do niečoho nového. Robím tiež recenzie na parfumy. Využívam ďalšie zmysly sluch, chuť a čuch. Keď prídem do supermarketu či nákupného strediska, najprv idem do parfumérie.
Ako budete sviatkovať?
– Na Vianoce budeme doma v Humennom. S manželom, s mamou, bratom a švagrinou. Stretneme sa pri spoločnom stole. Jedlá budú pravé východniarske, len bobaľky nám veľmi nechutia. Určite s manželom napečieme nejaké dobré koláčiky. Plánujeme urobiť čokoládky pre mojich žiakov, budeme mať triedny koncert. Už sa teším na dlhé prechádzky, pri nich si najlepšie oddýchneme. Manžel už náš kraj pozná, boli sme Brekovskom a Jasenovskom hrade, v Klokočove na pútnickom mieste, ale aj v Novej Sedlici.
Aby sme nezabudli na film o vás.
Vlani budúca absolventka filmovej réžie Daša Ferková začala v rámci záverečnej práce točiť magisterský film o mne. Bude to môj portrét, dvadsať minút o mne, o hudbe, o súkromnom živote, o tom, ako som sa zoznámila s manželom, ako žijeme, o mojom svete, ako si viem poradiť s vecami, ako varím, upratujem, cestujem, nakupujem a podobne. Daša ma videla na koncerte. Rozhodla sa ma osloviť. Súhlasila som. Natočili sme toho síce dosť veľa, ale ešte stále nie dosť. Uvidím, ako sa jej to podarí. Určite to musí urobiť veľmi profesionálne.
Akú úlohu vo vašom živote zohráva viera?
– Je na prvom mieste. Veľa vecí bez nej by sa ani nedalo zvládnuť. Vieru mi vštepila moja mama, idem ďalej v jej šľapajach. Niekedy si hovorím, že výsledky modlitieb hneď nevidno, ale nedá sa to urobiť len písknutím a hotovo. Postupne všetko ide. Keď sa niečo nevydarí, vždy to má svoje odôvodnenie, svoj zmysel, prečo je to vlastne tak. Zvyčajne, keď sa jedny dvere zatvoria, ďalšie sa otvoria. Všeličo môže osud priniesť.
Ste šťastná?
– Dá sa povedať, že som. Mám manžela, ktorý ma podporí, ktorý mi pomôže. Keď má človek naozaj spriaznenú dušu, môže pokojnejšie spávať. A aby sme mohli dobre fungovať, treba sa dobre vyspať.