V mene má slovo verím. A naozaj, veriť sa oplatilo. Vera Karas hrala neraz na námestí, v divadle, knižnici. Festival ako taký, zvlášť gospelový, bol však jej prvou zastávkou a zároveň novou skúsenosťou.
Počasie vyšlo na jednotku a tak sme sa nemuseli báť, že nám zmokne technika, alebo že by sme nemali publikum. Aby sme sa zžili s prostredím, do areálu sme prišli o dve hodiny skôr. Zaparkovať auto, nakŕmiť žalúdok langošom, ale iba pomaly, aby sa dobre spievalo, poprechádzať sa okolo priehrady. A to ešte nebolo všetko. Uši nasávali atmosféru ľudí, aká veková kategória sa možno príde pozrieť aj do čajovne ktorá bola vytvorená zo stanu. V tom čase v nej prebiehala prednáška o závislostiach, o pár metrov ďalej burácal stan, kde hrala jedna z gospelových kapiel a na hlavnom pódiu, ktoré tiež nebolo veľmi vzdialené, svoj koncert ponúkla Jana Zubajová s kapelou. Raz tam, raz tu. Asi tak to funguje na takýchto veľkých festivaloch. Deti pobehujú, rodiny a priatelia sa stretávajú a rozprávajúsa navzájom. Hudba je tým, čo spríjemní pekný slnečný čas. Niekto prichádza na určitú kapelu cielene, iný zasa zvädavo zotrvá pri jednom pódiu zopár minút a odchádza popočúvať ďalej. Takýto prieskum sme si urobili aj my dúfajúc, že na koncert Very Karas neprídu ľudia len na minútku, ale dajú si okrem príjemnej kombinácie spevu a klavíra aj dobrý osviežujúci nápoj. Úloha to nebola jednoduchá. V zozname účinkujúcich totiž boli mená, ktoré gospelová scéna pozná veľmi dobre. Aj napriek tomu stále veríme. Po dvadsiatej zvuková skúška, a o pol začína koncert. Všetko je pripravené.
Dvaja fanúšikovia sú istí. Pali, čo pozná už všetky moje pesničky a vie ako to má so zvukom vyzerať. Aj zvukár pochopil, že nebude len tak sedieť. Dalo by sa povedať, že sa celkom skamarátili. Nechýbala ani spolužiačka zo základky, ktorá si ako oravčanka nedala ujsť túto príležitosť. Začínam hrať prvú pieseň.
Zvukár dolaďuje zvuk. Podlaha v stane trochu vŕzga, ľudia sa rozprávajú, dávajú si kávu či čaj. Vedľa v stane to občas buráca, kapela sa rozbíja a Vera má čo robiť, aby pridala decibely a prehlušila.
Zdalo by sa, že sústredenosť klesá, no nie. Ideme ďalej. V polovici koncertu zaznieva aj humorná pieseň Byť ženou.
Počuť smiech, atmosféra sa stupňuje. V závere vypršal čas, no ľudia chcú prídavok.
A už keď tam tak sedím, okrem toho svojho dáme aj pozvánku na Lámačské, lebo však o polhodinu začínajú na hlavnom pódiu. Ovečku si zaspievali všetci.
Uvedomila som si, že v najlepšom treba prestať, hoci v čajovni už ďalší program nebol. Nabudúce snáď aj zopár známych gospelových hitov. Po koncerte zopár reakcií, že hudba splnila terapeutický účinok a pohladila dušu. Bolo to vzájomné.
Premiéru maj al môj nový klavír Numa, ktorý sa od tohto dňa stal mojím parťákom na koncertných pódiách.
Záverečná bodka piatka 19. Júla bola zastavením pri svedectvách Lámačských chvál a potom konečne posteľ.
Vďaka za nové skúsenosti a snáď i na budúci rok, lebo Verím, Pane!