Je takmer ráno. Za oknom počuť spev vtákov a z okolitých izieb sa ozýva jemné chrápanie. Len aby nezačal rozprávať syntetický hlas môjho budíka a nezobudil tak ostatných. Rýchlo ho teda umlčím. Pozerám sa na svoj bodkovaný ciferník, ktorý mi oznamuje, že mám ešte hodinku na relax. Teším sa, že som nikoho nevyrušila a pokračujem v spánku.
O hodinku, po prebudení, nadišiel čas vstávania. Vchádzam do kúpeľne.
Zisťujem, že zubná pasta sa minula. Zásoby ma snáď zachránia. S nádejou otváram skriňu. Cítim sa ako v obchode, kde si môžem vyberať. Všetky zubné pasty sú takmer rovnaké, či už tvarom, alebo vôňou. Ktorú si teda vyberiem? Som trochu zmetená, no zvolím hneď prvú, veď snáď sa neotrávim. V kuchyni pripravujem kávu. Dóza s cukrom je na kuchynskej linke obvykle vpravo a soľ vľavo. Bez váhania vsypem lyžičku do hrnčeka. Z chladničky vyberám nátierku. Obe sú v rovnakom obale. Dnes mám chuť na rybaciu. Rukou siahnem po jednej z nich. Bude to ale tipovačka.
Sadám si k stolu. Zhlboka sa nadýchnem, aby som si vychutnala dúšok čiernej kávy. Hm, to je ale prekvapenie. Káva nie je sladká, ale slaná. S kyslým úsmevom na tvári idem teda uskutočniť druhý pokus už pre istotu s ochutnávkou tých správnych ingrediencií. A akoby to nestačilo, namiesto rybacej, ma začalo páliť v ústach. Pikantné je fajn, ale nie pre túto chvíľu. Zdá sa, že okoreniť si to dokážem aj bez toho.
idem si chystať veci do práce. Vytlačím zopár čierno-tlačových nôt a vložím do obalu. V meste musím ešte zájsť do knižnice. Beriem teda pripravený zoznam s knihami.
V priestrannej trinásťposchodovej budove nastupujem do výťahu. Počítam tlačidlá, aby som si bola istá, že sa dostanem na správne miesto. Zrazu sa ocitám na neznámom poschodí. Asi ma omylom niekto privolal, alebo? Dodatočne si všímam, že vo výťahu sú aj iné tlačidlá, možno som si vďaka tomu pomýlila poschodie. S vďačnou pomocou okoloidúcich sa dostávam konečne do knižnice. Z tašky vyberám môj zoznam so žiadanou literatúrou. Pani na druhej strane stola číta: „Pri inštalácii tohto programu postupujte nasledovne“.
Zároveň mi oznamuje, že oni nie sú počítačový servis. Hanbím sa ako pes. Už viem, ktorá bije. Namiesto zoznamu s knihami som doniesla návod na použitie. Ach, dnes by sa mi taký správny návod na všetko celkom zišiel. S ospravedlnením radšej odchádzam preč, dúfajúc, že v práci sa mi bude dariť oveľa lepšie.
V triede už na mňa čaká prváčik. Sotva dokáže čítať, no hranie mu ide celkom dobre. Preto ho pochválim a podávam mu noty s novou skladbou. Chlapček je prekvapený. Zdá sa mu to akési zložité. Skúša ťukať na klávesy, no melódia sa nám nepozdáva. On z obavy radšej mlčí. Začínam tušiť čo sa stalo. Sama sa v tom nevyznám. Všetky papiere sú pre mňa rovnaké. Improvizujem a radšej sa začneme učiť niečo podľa sluchu. O pár minút do triedy vchádza mamička. S prekvapením pozrie na veko klavíra, na ktorom vidí husto pokreslenú partitúru. „A toto sa má naučiť na domácu úlohu? Ste nejaká náročná.“ S úsmevom odpovedám: „nie, to bude pre ďalšieho žiaka.“ Dvere sa zatvorili a mne odľahlo, hoci som ešte stále mala nepríjemný pocit z môjho pochybenia. Predvolanie na koberčeku pred šéfom by nebolo dobré. No ešteže som sa vynašla.
Do učebne vchádza ďalší žiak. Je zhovorčivejší a trochu neposedný. Nestihnem sa mu prihovoriť a už sa ma zvedavo pýta, či si môže pozrieť tie zaujímavé bodky. Dovoľujem mu to. „Aké príjemné na dotyk.“, odpovedá nadšene. Najradšej by na miesto klavíra absolvoval masážnu procedúru. „Aspoň jeden svetlý moment tohto dňa“, povedala som si s radosťou. Zároveň som už vedela, že o chvíľu sa moja pracovná doba skončí. Ešte ma čaká angličtina.
Po príchode na hodinu sa dozvedám, že píšeme test, so zameraním na pravopis. No zbohom! Tak by sa mi zišiel braillovský riadok. Z hodiny odchádzam s nedostatočnou.
Na záver dňa ešte skúška so speváckym zborom. Tu sa už nemôže nič stať. Alebo predsa len? Dirigent rozdá nové texty. Odmietam spievať sólo a keď, len s popevkom la-la-la.
Idem radšej domov. Úplne ma rozbolela hlava. Otváram lekárničku. Po predošlom použití inou osobou je v nej riadny neporiadok. Hoci sa v nej neviem vyznať, dnes mi je to už celkom jedno. Či to bude tabletka na spanie, alebo na prílev energie, už tým asi nič nepokazím. Ležím v posteli a rozmýšľam o zmene, aby som už takéto dni nezažívala.
Na druhý deň pozývam na návštevu vidiacu kamarátku. Tá mi pomáha s triedením
Mojich vecí a dokumentov, ktoré si starostlivo označím Braillovým písmom, aby som v tom nemala viac zmätok.
Vďaka tejto skúsenosti mám už v kuchyni poriadok a príprava jedla je bez obáv. Na potravinách nechýbajú štítky s užitočnými údajmi a kozmetika v rovnakých obaloch je tiež dôkladne označená. Škatuľky s liekmi pre istotu nevyhadzujem, aby som namiesto Acylpirínu nepoužila Paralen, na obaloch kníh, či dôležitých dokumentov, mám presné názvy, takže si už môžem založiť vlastnú knižnicu s výpožičnou dobou.
Medzi mojimi pomôckami nechýbajú braillovský riadok a pichtov stroj, vďaka ktorým sa môžem efektívne orientovať v texte, či zaspievať si karaoke akejkoľvek piesne. Aj z angličtiny mám už samé jednotky.
Ani v práci sa už nebojím výpovede. Od malého prváčika už nevyžadujem, aby mi namiesto Happy birthday to you zahral Chopina. Hudobný zápis prečítam presne vrátane dynamických znamienok a prstokladu.
na koncerte potichučky sledujem čas na braillovskom displeji mojich nových hodiniek.
Aj keď sa niekomu zdá používanie Braillovho písma zastarané, ja sa s ním cítim celkom bezpečne. Nemusím sa báť, že zlyhá kompenzačná technika, a elektrický prúd môžu pokojne nachvíľu vypnúť.
So svojimi bodkami si môžem bez obáv zapisovať dôležité heslá či kódy svojho bankového účtu, keďže nikto z môjho okolia tento kód nerozlúšti. Vďaka Braillovmu písmu sa zo mňa stal poriadkumilovný človek a čo je asi najdôležitejšie, bez neho by som asi svoju prácu ako učiteľka hudby tak plnohodnotne vykonávať nemohla. Tak teda, nech žije Louis Braille!