V štvrtok večer pred zotmením,
trávila som čas balením.
Prichystala pekné šaty,
snáď nebudú žiadne zvraty.
Natešene ráno vstala,
letne som sa vychystala.
Najprv oslovil ma lovec,
nepokojný bezdomovec.
Chcel sa na mňa pozrieť zblízka,
našťastie výpravca pískal.
Do vlaku som naskočila,
Dobre som sa usadila.
Z Humenného až do Piešťan,
Nehla som sa ani z miesta.
Potom to už bolo nutné,
spraviť rázne rozhodnutie.
Bol totiž čas na obed,
langoš padol za obeť.
Pre ľudí to bolo kruté,
navnadila som im chute.
V tom pokojnom pohodlí,
vravím, že sa pomodlím.
Ešte papier do koša,
Od mastného langoša.
zvrtla som sa na sedadle,
bolo to však veľmi zradné.
Zrazu čosi zaškrípalo
Žeby brzda? Čo sa stalo?
Neprekvapilo ma milo,
niečo sa tu zavadilo.
Podozrivé vŕzganie,
Vykríkla som: ach, to nie!
myslím, hútam, plány kujem,
asi z toho skolabujem.
Zachráni to dlhé tričko,
poradím sa so sestričkou.
A tak rýchlo volám. Fíha!
Ona mi to zas nedvíha.
Moje tričko bolo krátke
A hrot zo sedadla v látke.
Čo s tým teraz, čo len spravím,
ako sa tej diery zbavím.
Rýchlo naspäť dievča sadni,
Asi budeš tuto dva dni.
V Bratislave zvolím skratku,
potom kúpim novú látku.
Nebolo by na poriadku
Kráčať s dierou na tom zadku.
Je to trapas na entú,
vysvetľujem pointu.
Prosím, milí cestujúci!
Majte pre mňa trochu súcit.
Informujem posádku,
že mám dieru na zadku.
„Nemusíte sa tu schovať
ja už budem vystupovať.“
Odpovedal úprimne
Pán s batohom hneď pri mne.
Skoro všetci boli milí,
vozeň ihneď opustili.
Bolo to tak trochu hlúpe
pani strážila mi kupé.
„Je to pre vás utrpenie,
máte čas na prezlečenie.“
Nebolo to vôbec v zlom,
odvetila s úsmevom
Čas sa veľmi rýchlo míňa,
aha, ide sprievodkyňa.
„Pozrite sa, je to diera!“
„Nezvyčajné…, nepopieram“.
Opýtala som sa iba,
čia je to vlastne chyba.
„Nevybrali ste si IC,
spýtajte sa železnice.“
Na konečnej ma to ženie
nájsť reklamné oddelenie.
Utieram si od sĺz líce,
ukazujem nohavice.
Pracovníčka zsr.sk
asi bude na mňa vrieskať.
„Rada by som poradila,
nie som krajčír, pani milá.
Nerobte už z toho vedu.
kúpte radšej prvú triedu.
Nabudúce v ICčku
prezlečte sa na WCku.“
„Ďakujem za úsmev milý,
vy ste ma nepochopili.
Ľuďom neraz dobre padne,
Poležať si na sedadle.
Čo by váš šéf asi spravil,
keby hlavu prederavil.
Lepšie ležať na minci
ako s hlavou na klinci,
lepšie z drôtom do zadku
Jak do oka, V poriadku!“
O dva týždne doma sedím,
čítam list so zdôvodnením:
„Na vine je prudké trenie,
a nevhodné oblečenie.
Keď nemáte dlhé tričko,
radšej choďte električkou.
No náš šéf vám zhotoví
aspoň lístok nulový.
Tak s nulovým preukazom,
dávam prednosť tuhým mrazom.
Veď aj moja mama vraví,
hrubú látku nezderavím.
A aké je poučenie?
Nechcem chodiť s holou riťou,
v taške nosím ihlu s niťou.
Keďže naše železnice
Nepreplatia nohavice.