Keďže som ako dieťa chcela byť rýchlo dospelou, rada som sa pridržiavala príslovia – Kto je zvedavý, ale veď to poznáte. Prvým objektom môjho pátrania sa stal náš panelákový dom. Dennodenne som sa špacírovala po poschodiach a aby som z toho nemala zážitok iba ja, vďačne som to dopriala i svojim susedom. S vysokými opätkami som im totiž pílila uši od rána do večera. Pamätám si aj na svoje prvé zablúdenie. Výťahom som sa vyviezla namiesto štvrtého na siedme poschodie. Keďže ľudia v tom čase o bezpečnostných zámkoch ani nechyrovali, nebol problém vojsť do akýchkoľvek nezamknutých dverí. Nezabudnem nato ako sa raz z jednej kuchyne ozval hlas:
„ vladko to si ty?“
Keď som to počula, ihneď som zabuchla dvere a rýchlo som utekala domov. Samozrejme táto informácia zostala v tajnosti až dodnes.
Od toho času som si obľúbila návštevy. Ako tichý pozorovateľ som medzi poschodiami s nadšením počúvala rozhovory susedov a ich návštev. Keď hosť odišiel, rýchlo som sa prikradla k dverám susedky, dúfajúc, že ma pozve ďalej. Ani raz ma neodmietla, no i na túto svoju zvedavosť som doplatila. Doteraz mám štipľavú spomienku nato ako ma rodičia hľadali.
Keď zistili že sa nachádzam o poschodie nižšie a spokojne sa hrám so svojimi obľúbenými hračkami, poriadne ich to nahnevalo.
Aj táto zábavka ma časom začala nudiť. Preto som sa rozhodla , že ˇ nastal čas presunúť sa do exteriéru. Ani moje zrakové obmedzenie ma neodradilo od rôznych prekážok vrátane húfneho davu ľudí, ktorí si mohol o mne kadečo pomyslieť. Ja som si aj napriek tomu Pokojne dopriala trojkolku či detskú tatrovku.
Bezprostredné detstvo však plynulo veľmi rýchlo a moja odvaha sa s nástupom do školy postupne vytrácala. Musela som si totiž zvyknúť na disciplinovaný režim a tak som sa stala poslušným dievčaťom. Na dlhý čas som teda adrenalínové potulky nechala bokom.
No ako to už býva, časom ma samotné okolnosti donútili k tomu, aby som odvahu znovu vzala do vlastných rúk.
Do ulíc som sa tento krát musela vydať už ako dospelá aj so svojou pomocníčkou bielou palicou.
Keďže v našom meste je to pre ľudí niečo ojedinelé, o zážitky nebola nikdy núdza. Najčastejšie som ich zbierala cestou do práce, ktorá trvá len tak mimochodom približne desať minút. Poznám ju už takmer ako vlastnú dlaň, no i celkom známa trasa môže nečakane prekvapiť, tak ako drobný škrabanček na dlani. A práve vtedy, keď sa niečo také stane, niet ani živej duše. Naopak, keď všetko ide od ruky, ľudia sa k vám prihovárajú akoby sme boli všetci veľká rodina.
V jedno slnečné popoludnie som kráčala pozdĺž našej bytovky. Zrazu sa ozvalo:
Doprava, doprava
O tri sekundy to isté.
Hneď som si uvedomila, že to nebol hlas navigácie z môjho mobilného telefónu, ale išlo to odniekiaľ zhora. Žeby hlas priamo z nebies?
Popri mne prechádzala pani, ktorá si to nemohla nevšimnúť a neodpustila si poznámku.
„Nepočúvajte ho, aj tak vám zle hovorí.“
Pán volal čoraz intenzívnejšie a tak som radšej pridala do kroku.
Nestihla som sa pohnúť a o pár metrov sa ozvalo:
„Teta, tu je pes.“
Počúvam, nikde nikoho. Nešuštia ani labky a nepočuť ani štekot.
Trochu som sa zháčila no pokračovala som v ceste. Znova sa ozvalo:
„Teta, ja mám psa.“
„Asi vo svojej fantázii.“, pomyslela som si
z bezpečnostných dôvodov som sa radšej zdržala komentára. Ešte by náhodou pes vyskočil z okna a to som veru spôsobiť nechcela.
Rýchlim krokom som teda išla ďalej. Spoločnosť mi robili iba hlučné parkujúce autá a drobné dažďové kvapky. Keď som opustila obytnú zónu a zabočila k miestnemu chrámu, myslela som si, že budem aspoň chvíľu sama .
Zrazu sa vedľa mňa objavil chlapík, ktorý sa mi prihovoril s dobročinnou otázkou, či nepotrebujem pomoc.
Napriek tomu, že som mu slušne povedané dala košom, nedal sa odradiť a kráčajúc popri mne začal svoj monológ:
„Mušice to mac čežke.“
Bedákal no rýchlo prešiel na lichotivejšiu tému.
„Ja vas poznam. Vidzel som vas hrac v mesce. Aj ja som še učil sam jak štyriročny.“
Pán so špecifickým prízvukom z neďalekej rómskej osady vlastne ani netušil, že moje kroky smerujú do miestnej hudobnej školy. Ak by to totiž vedel, bolo by zložité sa ho zbaviť.
Zrazu ma svojimi dotieravými otázkami začal vyzliekať z kože. Chvíľu som prisviedčala a chvíľu mlčala. Tento rozhovor vo mne vyvolal neistotu. Našťastie tieto pocity pretrvávali len krátko, pretože o pár sekúnd sme sa ocitli na pešej zóne, kde sa naše cesty rozišli. Nezabudol však dodať:
„Možno sebe dakedy spoločne zahrame.“
A už ho nebolo. Ponáhľal sa totiž k týmu svojich spolupracovníkov na verejnoprospešné práce. Ktovie ako tento dobročinný skutok vysvetlí svojmu šéfovi.
Vravím si: „Už len pár metrov, a budem v cieli.“
Ako som tak kráčala po schodoch nahor, oslovil ma neznámy muž:
„Dobrý deň, Mal by som na vás prosbu. Chcem, aby ste mi namaľovali vašu izbu.“
„Keď mi zaplatíte, možno vám i niečo načarbem. A vôbec, načo vám bude moja izba?“
Pána to neodradilo a pokračoval:
je to fascinujúce. Už minule som oslovil jedného nevidiaceho, no ten ponuku odmietol. Dúfam, že ma nesklamete.“
„Každý máme svoje sny, takže Snívajte ďalej“, odvetila som.
Keďže do začiatku mojej pracovnej doby zostávalo už iba 5 minút a nechcela som byť zlá, porozprávala som mu o tom, ako funguje výtvarný svet u nevidiacich.
Sklamaný a prekvapený neznámy sa s ospravedlnením rozlúčil a odišiel svojou cestou.
Všetky tieto zážitky ešte vo mne doznievali ešte dosť dlho a moji žiaci si určite hovorili:
„Čo nám ta učiteľka nič nepovie, keď zle hráme.“
Spiatočná cesta bola pokojnejšia ak teda nerátam zavesené nohavice, košeľu a paplón na zábradlí. Hoci ma poriadne vydesili, Pri kostole ma upokojilo stretnutie s tetou gitou.
Tá sa so mnou ihneď skamarátila. Pozvala ma na nákupy a prezradila mi, že ma pozná zvidenia.
„Ja som doteraz mnohých ľudí nepoznala, pretože predtým sa často neverbálne prihovárali skôr mojim sprievodcom ako mne, no teraz, keď chodievam sama, dodatočne spoznávam tých, čo ma už dávno poznajú“, vysvetlila som jej.
S pani Gitou som sa rozlúčila a naše spoločné nákupy sme si nechali na ďalšie stretnutie.
Keď som prechádzala po našej ulici, zrazu ma začali sledovať chlapci na bicykloch.
„Chlapci, čo ste Sagani?“
„Nie , fagani. Aspoň takto nám občas hovoria.“
„A čo ste sa rozhodli, že ma odprevadíte?“
„Nie, my sme len boli…“
Zahriakli sa a nechceli prezradiť, že ich donútila zvedavosť.
Aha, to je tá detská zvedavosť. Spomenula som si na tú svoju.
Chlapci neboli jediní, ktorých som v ten deň stretla. Svoju pomoc mi ochotne ponúklo aj zopár tínedžerov. Čerešničkou na torte na konci mojej cesty bola moja menovkyňa, ktorá sa potešila, že mi to tak dobre ide. Súhlasne som sa usmiala. Od toho času sme sa s pani Vierou stretli ešte niekoľkokrát.
Za zatvorenými dverami svojho bytu som rozmýšľala o tom, do akej miery môžem dôverovať iným a
Či som si ku svojmu každodennému životu nazbierala dostatok vytúženej odvahy. A aj keď na túto otázku odpoveď nepoznám, , s istotou viem povedať, že vo svete je ešte mnoho dobrých ľudí, ktorí nám vyčaria úsmev na tvári.